Alexandra Kárová z Občianskeho združenia Vagus: Na ulici a v neistote sa môže veľmi rýchlo ocitnúť každý z nás

Občianske združenie Vagus založili v roku 2011 sociálni pracovníci, ktorí dlhé roky pomáhali ľuďom bez domova. Hlavným cieľom združenia je, ľuďom bez strechy nad hlavou, vytvoriť domov. Prvým takýmto domovom sa stalo denné centrum v Bratislave. To bol však len začiatok dlhej cesty.

O tom ako Vagus zachraňoval program Streetwork, čo sa skrýva pod názvom DOMEC, akú kaviareň občianske združenie pred rokmi otvorilo a akou cestou prešli až doteraz, sme sa pozhovárali s Alexandrou Károvou, výkonnou riaditeľkou Občianskeho združenia Vagus, ktoré je nominované na Cenu Slovenskej sporiteľne za verejné dobro.

Vagus podáva pomocnú ruku ľuďom bez domova

Stáli ste pri zrode Občianskeho združenia Vagus. Kto bol v tom čase pri vás a prečo združenie vzniklo?

Prvotnou myšlienkou bolo denné centrum pre ľudí bez domova, ale v centre, nie kdesi na okraji, pretože vtedy bolo mnoho služieb mimo centra mesta, kde je dostupnosť pre ľudí bez domova veľmi náročná. No a keď už subjekt ako taký, čiže Občianske združenie Vagus fungovalo, moji kolegovia, ktorí pracovali v inom združení ako terénni sociálni pracovníci, šlo konkrétne o program Streetwork, dostali informáciu, že tento projekt už viac pokračovať nebude. A pritom bol Streetwork jediným terénnym programom tohto druhu. Ľudia, ktorí v ňom figurovali, študovali sociálnu prácu a keďže bol už Vagus na svete, zhodli sme sa, že by mohol projekt pokračovať pod naším združením.

Od roku 2011 ste tak postupne rozširovali svoje služby. Aké ľuďom bez domova ponúkate v súčasnosti?

Máme tri programy. Terénnu sociálnu službu, teda Streetwotk, nízkoprahové denné centrum DOMEC na Mýtnej ulici a integračný program Medzimesto.

Čo si pod pojmom nízkoprahové denné centrum môžeme predstaviť?

Že k nám môže prísť vlastne ktokoľvek. Nepýtame si od nikoho doklady ani potvrdenie, či má nárok alebo potrebu využívať služby nášho centra. Prejde len základnou registráciou. Každý, kto navštevuje centrum a využíva naše služby, má v našom systéme svoju „elektronickú kartu“. Ráno, keď k nám príde, len povie, aké služby by potreboval alebo chcel využiť.

Ide napríklad o stravovanie?

Áno, ľudia sa môžu u nás naraňajkovať, majú k dispozícii kávu, čaj, v lete limonády, raňajkové chlebíky, nátierky alebo iné pečivo. Varíme každý deň obedy, čerstvé hotové jedlo a snažíme sa, aby bolo plnohodnotné. Čiže nie iba polievky, ale aj naozaj sýte a výživné jedlo, pretože je to často ich jediné jedlo počas dňa.

Aké ďalšie služby môžu ľudia v DOMCI využiť?

Môžu sa osprchovať, oholiť, ostrihať sa, oprať si alebo si vziať nové oblečenie. K dispozícii máme aj ošetrovňu, kde ošetríme menšie poranenia, dezinfikujeme rany, prípadne pomôžeme s nejakým oviazaním.

Máte v centre svojich lekárov?

Máme spolupracujúcich lekárov, ktorí k nám chodia ako dobrovoľníci. Pomáhajú nám a táto pomoc je neuveriteľným prínosom. Jednak pre naše denné centrum, ale aj pre ľudí bez domova, pretože to na Slovensku funguje tak, že keď máte dlh na zdravotnom poistení, máte nárok na ošetrenie až v akútnom ohrození života. Takže mnoho našich klientov a klientok čaká až do chvíle, kedy ich musí odviezť sanitka, pretože sa inak zdravotnej starostlivosti nedočkajú.

Hlavnou službou je však sociálne poradenstvo.

Áno a tiež sa naň môžu ráno po príchode prihlásiť a s našimi sociálnymi poradcami alebo poradkyňami riešiť akúkoľvek oblasť života, ktorá ich trápi. Môže to byť práve dôvod, pre ktorý sa ocitli na ulici alebo to, že sa z tej ulice chcú dostať. Často ide o vybavenie dokladov ako občiansky preukaz, rodný list, prepísanie trvalého bydliska, riešenie zdravotného stavu. Ľudia si napríklad potrebujú vybaviť obvodného lekára. Zvykneme riešiť aj dôchodky, rôzne dávky, sociálne či nemocenské, hľadáme bývanie, ale aj zamestnanie, brigády, pretože ľudia bez domova chcú pracovať. Potrebujú financie, aby si mohli kúpiť jedlo, zaplatiť ubytovňu či nocľaháreň.

Vyhľadávajú aj pomoc psychológa?

V rámci rodinných vzťahov alebo susedských problémov určite áno. A tiež mnoho ľudí bez domova trpí psychickými alebo psychiatrickými problémami, úzkosťou, depresiami, frustráciou, obrovskou samotou, sklamaním. Mnohí z nich nemajú skoro žiaden kontakt s rodinou, známymi, kamarátmi, s ktorými by sa mohli porozprávať. Je pre nich veľmi dôležité mať možnosť sa niekomu vyrozprávať a s odborníkom riešiť, čo sa im vlastne v živote deje a ako sa s tým vysporiadať.

Spomínali ste poradenstvo. Stáva sa, že sa ľudia, ktorí k vám chodia, sa boja ísť napríklad na úrady? Boja sa odmietnutia? Pomáhate aj v tomto smere?

Deje sa to celkom často. No a my okrem toho, že prídu ľudia k nám a službu tohto druhu si vypýtajú, poradenstvo poskytujeme aj v teréne. Dokonca do terénu so sebou nosíme aj kávu, čaj, pitnú vodu, ľudí vieme ošetriť a takto im dokážeme poskytnúť aj to sociálne poradenstvo. Kolegovia majú vždy pri sebe obrovský štós dokumentov a odkazov, kam môžu ľudia na úrady ísť, kde ich nájdu a podobne.

Takáto pomoc súvisí asi aj s vašimi programami?

Presne tak. Existujú takzvané sociálne asistencie, kedy sa dohodneme na tom, kam majú ľudia zájsť, čo potrebujú vybaviť, ku ktorému lekárovi sa prihlásiť. A ak majú z toho obavy alebo by to mohlo byť pre nich príliš komplikované, ideme tam spoločne s nimi. Sme pre nich oporou, ale snažíme sa aj o to, aby boli v prvom rade proaktívni a komunikovali. No ak by došlo k nejakému nedorozumeniu, vedia, že na to nie sú sami. Stále sa totižto stretávame s predsudkami. Napríklad mnoho lekárov vôbec nechce pracovať s ľuďmi bez domova, veľmi rýchlo ich vedia odsúdiť. Niekedy je tá komunikácia naozaj nepekná až urážlivá.

Hoci majú ľudia na ulici takpovediac kopec voľného času, určite si ho neužívajú plnohodnotne a veľa radosti v živote nepoznajú. Ponúkate priestory v DOMCI aj pre zábavu a oddych?

Snažíme sa ľuďom, ktorí navštevujú DOMEC, trochu ten čas spríjemniť. Denné centrum pre nich preto plní aj úlohu oddychového miesta. V Bratislave, ale aj celkovo na Slovensku, je veľký nedostatok služieb krízovej intervencie, čiže nocľahární, nízkoprahových denných centier, útulkov, či nejakých zariadení krízového bývania. Takže v podstate nemajú kde stráviť čas zmysluplným spôsobom a nemajú si ani kde oddýchnuť alebo sa schovať pred nepriaznivým počasím, či už v zime alebo v lete. V rámci denného centra preto robíme napríklad aj kvízy alebo šachový turnaj.

Robíte aj výnimočné akcie počas sviatkov?

Či už je to Veľká noc, Mikuláš alebo Vianoce, vždy pre nich niečo prichystáme. Najmä Vianoce sú takým sviatkom, kedy sa všade hovorí o tom, že buďme s rodinou, doma a to nie sú vôbec ľahké chvíle. Takže v tieto dni vždy pripravíme mikulášske, vianočné balíčky, nejaké darčeky, spoločný slávnostný obed a premietanie klasických rozprávok. Alebo sa púšťajú koledy.

Jedným z vašich krásnych projektov bola aj kaviareň DOBRE&DOBRÉ. Na akom princípe fungovala?

Kaviareň bola kedysi súčasťou integračného projektu s myšlienkou, zamestnávať ľudí bez domova. Fungovala viac ako tri a pol roka a sídlila v Starej tržnici. Uchopili sme to veľmi klasicky v štýle stará Bratislava, čiže bratislavské rožky, šmirkás, ponúkali sme vyslovene slovenské produkty od vína cez rôzne džúsy či limonády. Ľudia bez domova boli čašníkmi, barmanmi, naučili sa pracovať s kávovarom, pripravovať všetky druhy nápojov a často sa tam hralo aj na klavíri. Organizovali sme koncerty. A spĺňalo to určitý typ chráneného pracoviska. To však pre nás znamenalo, že sme mali o to viac personálu.

Prečo kaviareň neskôr zanikla?

Snažili sme sa, ale udržať sa na slovenskej gastro scéne nie je ľahké, keď robíte všetko legálne. Takže sme sa rozhodli, že našu energiu a financie presmerujeme inam a sprístupnili sme byty v rámci Novej cvernovky. Asi od roku 2018 tak poskytujeme bývanie spolu so sociálnou podporou.

Od vzniku občianskeho združenia ste prešli naozaj dlhou cestou a určite nie najľahšou. Nesmierne vám záleží na pomoci a začlenení ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli na ulici. A síce sa už mnohí nechcú vracať k obdobiu pandémie, my to na chvíľu predsa len urobíme. Zrejme bolo práve toto obdobie pre ľudí bez domova ešte o niečo ťažšie. S akými úskaliami ste si museli poradiť a ako ste vnímali nevšímavosť štátu?

Bolo to veľmi náročné obdobie ako pre pracovníkov, lebo sme nevedeli, čo sa deje a čo nás čaká, tak aj pre ľudí bez domova. Na začiatku sme nemali k dispozícii skoro žiadne ochranné prostriedky, takže sme to riešili naozaj takpovediac na kolene. Kolegyňa chodila po všetkých možných obchodoch a vykupovala malé balenia dezinfekcie, ale aj ochranné štíty a okuliare na kosenie. Čokoľvek, len aby sme nejakým spôsobom dokázali ochrániť našich kolegov a kolegyne, ktorí sa v podstate do jedného rozhodli, že zostávajú v práci, pretože v tom vidia obrovský zmysel pre ľudí bez domova, nakoľko tí už vôbec nevedeli, čo s nimi bude. Boli z toho veľmi vystresovaní a frustrovaní.

Nariadenia a prístup vlády k pohode určite neprispeli.

Ja si ani nepamätám, ktoré nariadenie reflektovalo, že sú medzi nami ľudia, ktorí nemajú kde bývať, čiže zákaz vychádzania po desiatej večer alebo zákaz pohybu medzi obcami bol pre nich absolútne bezpredmetný. Veľa našich klientov dostávalo pokuty, že boli vonku, že mali v občianskom preukaze napísaný iný trvalý pobyt ako Bratislava a podobne. V podstate sme mohli robiť len to, že sme rozdávali respirátory aj dezinfekcie v rámci denného centra aj v rámci Streetworku. Každé ráno prebehla základná zdravotná kontrola, merali sme teplotu a samozrejme, ak mal niekto covid, aktívne sme to riešili. Bolo to nesmierne náročné.

Chudoba a život na ulici

Poďme do súčasných dní. Na čom pracujete aktuálne?

Ako sme už hovorili, máme tri veľké programy. Streetwork, Domec a integračný program, v rámci ktorého poskytujeme bývanie so sociálnou podporou a zamestnávanie. Snažíme sa hľadať takých partnerov, ktorí majú kus pochopenia pre tých, s ktorými pracujeme a rozumejú, aké potreby títo ľudia majú. Ale riešime aj prevenciu. Komunikujeme s mestom, ale aj s mestskými časťami, že pokiaľ niekomu z ich obyvateľov hrozí vysťahovanie, nech sa to rieši skôr, než tí ľudia skončia na ulici. Ale máme aj taký väčší projekt. Niečo, čomu sme sa začali v posledných dvoch rokoch venovať aktívnejšie, a to je advokácia. Aktívne prinášame témy straty bývania, chudoby a života na ulici. Búrame klasické stereotypy alebo mýty o ľuďoch bez domova typu, že si za to môžu sami, aj tak všetci pijú, nechce sa im pracovať a tento typ života im vyhovuje. Sme súčasťou rôznych okrúhlych stolov alebo pracovných skupín, prinášame naše skúsenosti z praxe a navrhujeme systémové riešenia.

Ako na to reaguje verejnosť?

V porovnaní spred trinástich rokov dozadu musím uznať, že sú ľudia o čosi vnímavejší. Trochu viac sa zamýšľajú, uvažujú nad tým, že sa ľudia na ulicu môžu dostať z rôznych dôvodov. Je to zrejme tým, že sme si prešli covidom, infláciou, finančnou krízou a zrazu sme zistili, že sa na tej ulici a v neistote môže veľmi rýchlo ocitnúť hocikto z nás. Siahame na svoje úspory, mzdy sa nezvyšujú, ale náklady na život vzrastajú. Prísť o bývanie alebo sa ocitnúť na hranici chudoby, nie je až také nemožné. A ani sa k takejto situácii nemusíte dopracovať vlastnou vinou. V spoločnosti téma chudoby rezonuje viac než inokedy predtým. A nejde len o pouličné bezdomovectvo, ale aj o to, že síce rodiny majú kde bývať, ale s veľkými problémami prežívajú od výplaty do výplaty. Mnoho ľudí si nemôže dovoliť ani základné veci, nie to ešte ísť aspoň raz za mesiac do kina alebo do divadla. Svoje financie musia naozaj veľmi dobre prepočítavať.

Napriek tomu je téma chudoby stále na okraji politického záujmu.

Bohužiaľ. Chudobe sa nevenuje pozornosť, akú by si zaslúžila. Opatrenia, ktoré prichádzajú, nie sú systémové a ani adresné. Pomoc sa málokedy dostane k ľuďom, ktorí ju naozaj potrebujú a je aj veľmi náročné to stále vysvetľovať. Pomoc má prichádzať tam, kde je potrebná. Tak, aby im to dávalo zmysel, aby to bolo užitočné a čitateľné.

Názov združenia Vagus pochádza z latinčiny. Znamená bludný alebo blúdivý. Vaše hodnoty súvisia najmä s tým, ako nájsť v bludisku problémov a nešťastia správnu cestu. Aký je dlhodobý cieľ vášho občianskeho združenia?

Poskytovať pomoc ľuďom, ktorí ju potrebujú tu a teraz, pretože podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 2021 vychádza, že na Slovensku žije viac ako sedemdesiattisíc ľudí bez domova a ďalších šesťstoosemdesiat tisíc je ohrozených chudobou, a to nie sú zanedbateľné čísla. Takže pre nás je veľmi dôležité, aby ľudia, ktorí sú už teraz nútení žiť na ulici, mali čo najviac možností alebo príležitostí, využiť určitý typ sociálnej služby. Aby sme im dokázali sprostredkovať základné životné potreby a presne ako ste povedali, dostali ich z toho bludiska.

Kam je potrebné prinášať témy chudoby a bezdomovectva?

Jednoznačne na verejnosť, medzi ľudí, do médií, aby sa povedomie zvýšilo, aby si ľudia uvedomovali, čo chudoba a bezdomovectvo znamenajú a možno by aj oni mohli v tomto smere pomôcť. Pretože čím viac sa o tom v spoločnosti bude hovoriť, čím viac bude spoločnosť o tom informovaná, tým väčší tlak to môže vyvolať na vedenie nášho štátu. Aby s tým naozaj začali niečo robiť.

A aký je váš základný cieľ?

V našom prípade mať paradoxne čo najmenej klientov. Je pre nás neskutočným zadosťučinením a radosťou, keď sa našim klientom podarí dosiahnuť to, čo si želajú, či už je to zamestnanie, bývanie alebo vyšší dôchodok, či dávky v hmotnej núdzi alebo nemocenské dávky. Je pre nás obrovským úspechom, keď sa nám podarí nájsť klientom miesto v útulku alebo v nejakom špecializovanom zariadení pre dlhodobo chorých ľudí alebo v zariadení pre seniorov, kde môžu dôstojne žiť a v niektorých prípadoch aj dôstojne zomrieť.

Zažívate asi mnoho silných príbehov.

Stretávame sa pomerne často s ľuďmi, ktorí sú na ulici dlhodobo. Desať, pätnásť alebo aj dvadsať rokov. Žijú striedavo na ubytovni, na ulici, u kamaráta, v nocľahárni. Takýto život je neuveriteľne náročný po psychickej, ale takisto po fyzickej stránke. Mnohým ľuďom sa zdravotný stav rapídne zhoršuje aj tým, že nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti. Ak sa podarí takýmto ľuďom vybaviť bývanie, pre mnohých je to bohužiaľ už iba na krátku dobu. Ale sme vďační, keď neumrú sami na ulici, ale že majú pri sebe našich sociálnych pracovníkov a pracovníčky, s ktorými sú v pravidelnom kontakte a majú aspoň trochu pocit, že je tu niekto, komu na nich záleží.

Vagus nominantom na Cenu Slovenskej sporiteľne za verejné dobro

Postoj, pomoc a nekonečnú snahu o zlepšenie životnej situácie ľudí bez domova si všimli aj v Slovenskej sporiteľni. Ocitli ste sa medzi nominovanými na Cenu Slovenskej sporiteľne za verejné dobro. Čo pre vás táto nominácia znamená?

Je to pre nás veľmi dôležité a úprimne sa z nominácie tešíme. Ľudia totižto stále nerozumejú, prečo to vlastne robíme. Dookola dostávam otázky typu, čo nás živí a my musíme vysvetľovať, že nie sme dobrovoľníci, pre ktorých je táto práca iba brigádou popri škole, alebo čo vlastne znamená poskytovanie odborného sociálneho poradenstva. V podstate až 90 % našich zamestnancov, kolegov pracuje na trvalý pracovný pomer. Sú to ľudia s vysokoškolským vzdelaním a je to práca, za ktorú dostávajú plat. No zároveň vidia vo svojom zamestnaní hlbší zmysel. Je pre nás všetkých veľmi cenné, keď si to všimne aj niekto iný. Keď vníma, že to čo robíme, je hodné nejakého komentáru alebo ocenenia.

Sociálna práca je skutočne náročná profesia.

Áno, sociálna práce je psychicky veľmi náročné povolanie. Musíme si dávať pozor, aby sme nevyhoreli príliš skoro, aby sme klientom a klientkam ponúkali takú pomoc, ktorú naozaj potrebujú a chcú. Stretávame sa ale aj s peknými situáciami alebo chvíľami práve počas Vianoc alebo počas kvízov. Alebo keď chodievajú kolegovia s klientmi na opekačky a to sú také momenty, ktoré nás vedia podržať v tých najťažších chvíľach.

Kedy najťažšie chvíle prežívate?

Ide o situácie, keď sa niekomu snažíte vybaviť navýšenie dôchodku alebo priznanie nejakej dávky a trvá to pol roka. Trvá to často aj trištvrte roka a my bojujeme s byrokraciou a zároveň vidíme ako to človeka, ktorého sa to týka, neuveriteľne demotivuje. Stretávame sa tiež s náročnými zdravotnými situáciami, kedy musíme volať sanitky a doslova prosiť o to, aby ľudí bez domova so sebou zobrali alebo naopak, aby ich ešte neprepúšťali z nemocnice, pretože vlastne nemajú kam ísť a nemajú sa kde a ako doliečiť.

Bez skvelého tímu, bez kolegov, ktorým na druhých záleží, by to určite nešlo.

To veru nie. Cením si každého jedného nášho kolegu a kolegyňu a som šťastná, že sa rozhodli práve pre túto prácu. Že sa rozhodli pre sociálnu prácu a to aj napriek všetkým situáciám, s ktorými sme sa stretli, či už to bol covid, vojna na Ukrajine alebo inflácia. Chcem ich vyzdvihnúť a poďakovať im za to, že to nevzdali a pokračujú ďalej.